Znepokojujúci stav manželský

Naprával som sa vo veľkom dubovom kresle a uprene hľadel do záhrady. Ani neviem, či som viac vnímal ošumelé stromy, alebo ten opar, ktorý sa držal nad hladinou. Blížila sa zima. Chlad vody postupoval pomedzi okenné rámy do izby, a narážal na moje skrehnuté telo. Drevo v kozube tlelo. Vybral som hrubú pletenú deku a položil ju na kolená. V jednej ruke som držal benzínový zapaľovač. Tá druhá sa márne pokúšala vtlačiť tabak do fajky. Ešte stále sa ma zmocňovala triaška. Ibaže nebolo to kvôli zime. Väčšmi ma mrzela včerajšia hádka s Kamilou, dovolávajúca sa rôznych právd, po ktorej sme obaja skončili vo svojich spálňach. Na jednej strane, veď to nebolo prvý krát. Napokon, s Kamilou sme manželmi vyše štyridsať rokov. A štyridsať rokov v jednej domácnosti s tou istou osobou prináša nielen radosti, ale i starosti. Plne som si to uvedomoval. A na druhej strane, práve toto bola vec, ktorá mi nedala pokoja. Ponorený vo veľkom dubovom kresle, pozeral som do záhrady a premýšľal. Mám ju stále rovnako rád? Lenže potom prečo nemôžem prestať myslieť na Líviu? Pochopte, som muž v rokoch, možno na sklonku svojho života, a trápia ma takéto problémy. Vari si láska naozaj nevyberá? Upokojujem sa jedinou myšlienkou. Myšlienkou, že láska nie je záležitosťou vedomého rozhodovania, že nedokážeme ustrážiť, mať pod kontrolou do koho sa zamilujeme, a že je absurdné proti tejto fatálnosti bojovať. A tak som sedel v tom kresle mysliac na Líviu. A mrzela ma Kamila. Možno by ma naozaj nemusela zožierať jedna hádka. Možno. Keby to nebolo prvý krát. Ľudia sú zvláštne bytosti, ktoré občas zabúdajú, že iba ony majú na tomto svete dar racionálne uvažovať...

Život ma nebavil. Unavovali ma nekonečné partie golfu, jazdenie na koni, aj tie všetky výstavy a bankety. Bolo to pred troma mesiacmi v lete, keď som znudený, v dome dobrého priateľa Sebastiána, hral ešte s ďalšími hosťami bridž. Od dám v klobúkoch a pánov v smokingoch nemôžete čakať inú zábavu. V ten večer sa mi mimoriadne nedarilo. Asi po hodine som prehral všetky peniaze, a bol som taký rozčúlený, že prechádzka v parku mi mohla jedine polepšiť. Môj priateľ je bohatý gróf, no pri všetkej úcte k jeho osobe, jeho majetok nedosahuje ani tretinu z našich imaní. A tak ani Sebastiánove záhrady nerozprestierajú sa na veľkých plochách. Táto skutočnosť ma po chvíli blúdenia tými istými miestami primäla kráčať za svetlom. Prichádzalo z malého bieleho altánku stojaceho na brehu rybníka. To svetlo bolo lampáš. Stál na stole. Azda by som si ani nevšimol, že tam nie som sám, keby predsa neožarovalo jej tvár. Sedela nad knihou a čítala. Vyzerala byť taká pohrúžená, že som absolútne nepomyslel na to ju osloviť. Navyše, poznal som ju z rozprávania jej strýka. Áno, Lívia bola neterou môjho starého dobrého priateľa. Na prvý pohľad som usudzoval, že je minimálne o tridsať rokov mladšia než ja, a preto som tiež hneď zavrhol možnosť, že by sme sa spoločne mohli o niečom rozprávať. Lenže, a to už neboli moje úmysly, ozvala sa ku mne sama: „Pán Beckett, nechcete sa predsa len ešte raz prejsť?“

A tak moja drahá polovička chodievala hrať bridž, ja som sa prechádzal, vyhováral na pochybné zdravie a tajne sa stretával s ňou. Zistili sme, že máme toľko spoločného. Dôverná pošta, vyznania. Možno ani sami nevieme ako, ale ten plameň sa rozhorel. Fajčím fajku, sedím vo veľkom dubovom kresle po ďalšej hádke s Kamilou, a pozerám von oknom. Myslím na rozvod. Lívia. Drahá Lívia...