Anjelova žena

Žena. Bytosť pôvabná, zmyselná, nežná. Narodená aby bola milovaná. Možno ju nenávidieť? Veď muž potrebuje  dodať zmyslom náplň. Rád hľadím na ženy. Fascinujúce stvorenia plné záhad. Milujem ich oči, ruky, okraj sukne vlniaci sa ako vetrom bičujúce klasy obilia. Ale úplne zo všetkého najviac, zo všetkého najviac, zbožňujem pohyby pier. Ona nahnevaná v amoku kričí cez cestu. Nepočujem nič, vďačne odpúšťam. Pretože ma zvádzajú. Pery. Nepokojné, chvejúce sa. Aj počas náročného dňa zastavím na rohu ulice, doprajúc si pookriatie nad toľkou nádherou. Každý z nás už ženu stretol. Stretávame sa deň čo deň. No dokážeme z toho vyťažiť? Dokážeme jej rovnako učarovať? Lebo je rozdiel odhaliť tajomstvo a byť zatratený. Jedine dobrovoľne žena vyloží karty, predostrie všetku krásu. Alebo azda nie?

Prichádzam do obchodného domu plného ľudí.  Z celkom prozaického dôvodu, vykonať bežný piatkový nákup. Pred dverami víkend, čas na ktorý sa tak teším. Pracujem osem hodín denne, päť dní v týždni, takmer tridsať dní v mesiaci, tristo dní za rok. Hádam si konečne zaslúžim odpočinok. Spánok až do desiatej a potom sladké ničnerobenie. Premýšľajúc čo chutného navarím, hádžem suroviny do košíka. Už iba vystáť rad pri pokladni a ide sa domov. Hurá! Ale čo to? „Pane na vašej kreditnej karte nemáte peniaze. Budete musieť zaplatiť v hotovosti.,“ preruší tok mojich myšlienok predavačka. „Och, to nie je možné. Skúste ešte raz.“ Je to moja posledná nádej. Hotovosť totiž pri sebe po tom, čo ma minulý mesiac okradli, zásadne nenosím. Dnes sa nemôžete cítiť nikde bezpečne. A už vôbec nie v tomto meste. Mať pri sebe viac peňazí znamená ísť do rizika. „Hádam nastala niekde chyba,“ upokojujem sa. Viete, bývam dvadsať kilometrov odtiaľto. Na periférii, pretože si nemôžem dovoliť drahé bývanie. Bude trvať večnosť kým vyjdem z dopravnej zápchy a vrátim sa späť. „Nič pane. Žiadne prostriedky. Prosím uhraďte nákup bankovkami,“ opakuje slečna za kasou. „Ale ja, ja nijaké... “ „Rada to urobím za Vás,“ usmialo sa dievča v rade za mnou. „Ako?“ prekvapene sa tackám. „Ten nákup. Vezmem ho za Vás pane.“ Ešte istú chvíľu po tomto zážitku mlčky kráčame. „Nezájdete ku mne na kávu? Iba na malú chvíľu. Vrátim Vám peniaze,“ navrhol som. „S radosťou.“

Áno. Skončili sme u mňa doma. V priateľskom rozhovore spoznávam, že dobré nezomrelo. Ukryté medzi nami čaká, kedy mu vykročíme v ústrety. Je to zvláštne, ale o tom som vôbec nechcel rozprávať. V každom prípade, dnešný deň za to stál. Stretnúť ženu. Ženu, ktorú človek nehľadal. Ako ste na tom vy? Tiež bez úspechu pátrate? Po svojich anjeloch. A pritom ich možno máme priamo pod nosom. Čakajú. Naše Emy, Anny, Anity...