Apokalypsa dvadsaťjeden

Tri dni nejem,

a ďalšie dva žijem bez vody.

Dýcham pomaly,

no ruky predsa vystieram.

Smerom k nebu,

presne podľa dohody.

Celé telo trasie sa,

lež od zimy to niet.

Otázka strieda otázku,

jazyk sotva prepletám.

Ja...

„Vieš, on dnes, nie je schopný viet.“

Tak kto sa pýtal, kto tú pravdu nevedel?

Že na jeseň nám odleteli včely,

kde vziať teraz med?

Ach, veď sa už iba päťkrát zobudíš,

a skončil sa nám svet...

Tri dni nejem,

a ďalšie dva žijem bez vody.

Ruky k nebu túžbou predsa vystieram.

Uznaj sama...

môžem mať na to azda lepšie dôvody?