Chlapec od susedov

Myslím Mareka. Akého Mareka? Toho malého huncúta s občas strelenými nápadmi. Ale inak je to dobrák, ktorý by neublížil ani muche. Vysoký asi meter päťdesiat, vždy slušne upravený. Odzdraví, usmeje sa. Tak sám od seba, nemusíte mu dohovárať, čo má chlapča urobiť. Iba občas máva problém. Je totiž veľmi hanblivý... Až natoľko, že pri pohľade na dievčatá, ihneď sklopí zrak, nedokáže vydať ani hlásku. A teraz sa zamiloval. Do blondíny. Dokonca jej kúpil zmrzlinu. Tá sa však začala rýchlo topiť, preto ju musel zjesť. Sú sparné dni. Nemá rada zmrzlinu. Nepýtal sa jej. Má rada zmrzlinu?

Minule som stretol Mareka v obchode. Už nebol nesmelý, no hlavne nebol malý. Zamatový oblek, vyžehlená košeľa, špičkový telefón. A ten nablýskaný mercedes pred budovou? Tiež jeho. Spýtal som sa, ako sa mu darí. „Zamiloval som sa. Do blondíny. Ibaže je to veľmi zvláštne. Kupujem jej najdrahšie šaty, najlepšie voňavky... ona skáče od šťastia po plafón, ale mňa to ani trochu neteší.“ Neodpovedal som. Naznačil, že sa ponáhľa. Tak som ho nechal ísť.

Ten Marek, ten vám kríva. Azda sa z neho vytratil všetok život? Bodaj by nie, má hádam cez osemdesiat. Krásny vek. Len ten pohľad krásny nebol. Neviem, akoby Marekovi zmizol úsmev. „Bolia ma kríže, ledva chodím. Vieš priateľu, už nemám dvadsať rokov.“ „Prečo si smutný?“ položil som otázku. „Som zamilovaný. Do blondíny. Je mladá a taká krásna. Trápim sa pre ňu. Chcem aby našla svoje šťastie. Hmm, s niekým, s niekým mladším. S niekým, kto bude ešte dlho žiť.“ Zosmutnel som. Marek rozprával. O láske, šťastí, priateľstve. O tom, ako ich zažíval, keď sa mu o nich ani nesnívalo. Tiež o tom, ako sa mu vyhýbali, keď si myslel, že miluje najviac na svete. Neviem, ako to v skutočnosti chodí. Možno bol Marek iba človek, ktorého som nepochopil. Možno nemal zlízať celú zmrzlinu. Ale veď by jej ju bol dal. Áno, to všetko, čo vtedy mal. Keby toľko nečakal... Život utiekol...