Dokedy ešte? Nebolo už toho dosť?

Neuveriteľná, nečakaná, dych vyrážajúca. Inými slovami hanebná a neprípustná. Prehra slovenských futbalových reprezentantov s luxemburským trpaslíkom. Na jeho pôde v priateľskom zápase za nepriaznivých okolností. Ale čo na tom?

Včerajší výsledok 2:1 ide do sveta. Facka. Príučka od o vyše sto miest v rebríčku FIFA nižšie postaveného protivníka... Od amatérov v kopačkách. Pritom absolútne zaslúžená! Ako je to vôbec možné? Murár, čašník, učiteľ, sa opäť zomkli a jeden tím porazil jedenásť profesionálnych futbalistov. Zabojovali aby svetu ukázali kde na mape Európy leží malé Luxembursko. Smutné? Naopak! Dnes títo hrdinovia s radosťou v kroku prišli ráno do práce. Prijímajú gratulácie z každej strany. Je čas úspech poriadne osláviť. Doprajme im ho, právo si vydobyli. A slovenskí reprezentanti? „Z prehry netreba robiť tragédiu, musíme ísť ďalej. Je to škoda, zamrzí,“ znelo kabínou. Pomaly sa všetci rozpŕchli do svojich klubov. V tichosti. Možno dnes večer nezaspia. Zajtra však už vysmiati na tréningoch „poodierajú“ kopačky, vystískajú kamarátov. Musia byť v pohode. Zamestnávatelia im totiž poväčšine platia nemalé peniaze, preto nie je vhodné plakať. Veď načo aj? Iný zaplače... Slovenský fanúšik. Ponadáva, pokritizuje, no časom zabudne. Plno prázdnych rečí absolútne nikam nevedúcich. Takí sme. Nevieme prehrávať, nenaučíme sa ani víťaziť.

Potom záverom znie odpoveď Michala Martikána, na otázku po triumfálnych pretekoch, ako z inej galaxie. „Ste s dnešným výkonom spokojný Michal?“ „Nie! Hoci som porazil najväčších súperov o desať sekúnd, mohol som trať zísť oveľa lepšie.“