Druhá strana šťastia

Sedel na priestrannej drevenej terase starého rodičovského domu. Pred očami sa mu v slnečných lúčoch kúpal kvitnúci broskyňový sad. Sad taký veľký, že samému chlapovi by zbieranie dozretých plodov netrvalo menej než jedno leto. Ani si nespomínal kedy otec všetky tie broskyne zasadil. Sladké ovocie zo zakázaných stromov. Také bolo. Ako deti ho totiž bez súhlasu nemohli ani len ovoňať. Otec dokonca choval za týmto účelom i včely. Vo farebných úľoch, v rotácií. No chlapec neveril, že starostlivosť o ne môže hrať dôležitú úlohu. Iba do istej chvíle. Cez zimu roku 1956 napadol roje klieštik včelí a bol to on, kto zdegradoval kvalitu inak najlepšej úrody v šírom kraji. Včely bzučali i toho dňa. Premýšľal. Čo ak tu ešte všetky včelstvá ostali? Ak áno, potom letné broskyne budú chutiť. Lenže kto ich pozbiera? Černocha Sama matka po otcovej smrti prepustila. Zo skromného vdovského príspevku pochopiteľne nešlo ďalej platiť služobníctvo. O dôchodku nehovoriac. Muž napokon utrápenú ženu aspoň presvedčil odsťahovať sa. Teraz nastal čas rozhodnúť. Čo ďalej s domom, so sadom, pozemkom, včelami, člnom... Muž mal zrazu pocit, že to jemu hučí v hlave. Člnom! Pricestoval sem predsa oddýchnuť si, nemusí robiť unáhlené závery. Prechádzka pri jazere mu prospeje. Vykročil. Neponáhľal sa. Pozeral pozorne okolo seba, vdychoval vôňu kvetín, sem tam zastavil a niektorej z nich privoňal. Plamienky, nezábudky, narcisy. Farebne pestré lemovali zráz až ku brehom. Cestičku obklopoval tiež drevený plot. Muž spomínal na detské šibalstvá, neskoré príchody domov, nehnevaného otca vo dverách a vystrašenú matku. Neraz za ne dostali s bratom remeňom alebo palicou. Následne niekoľko dní nedokázal poriadne chodiť, nieto sadnúť do školskej lavice. Schuti sa zasmial. Stál pri móle. Zrazu do neho udrel taký príval energie a nespútanej slobody, že si rozopol košeľu. Ak by ho bol v tom momente niekto videl, zaručene by muža odviedol do blázinca. Minimálne vám to potvrdí. Rozbehol sa. Tak, oblečený do riflových nohavíc s topánkam a slameným klobúkom, skočil. Najprv šok, potom tupý náraz na kameň. Za tie roky celkom zabudol, že pri móle i počas najdaždivejších období voda nikdy nevystúpila viac než do pása. Lenže to boli malí chlapci... S ťažkosťami sa vytiahol von. Teraz celkom rád za suchú košeľu, poriadne poutieral mokré telo. Nohavice mohol žmýkať a slamený klobúk rovno vyhodiť. Ale vtedy ho uvidel. Prevrátený dnom nahor. Zelenomodrý parník! Presnejšie šesťmiestny čln, ktorý spolu s Luisom pomenovali parníkom keď uviazli uprostred jazera a nechcelo sa im veslovať späť. Otec na brehu darmo zúril, musel si po synov doplávať. Mužovi zahral úsmev na perách. Jazero ešte predsa dostane šancu na reparát. To, že plechový koráb korózia poznačila niekoľkými dierami, zistil až počas plavby. A potom prečo človek do tej istej rieky dvakrát nevstúpi. Večer. V rodičovskom dome pri teple kozuba sa muž nerozhodol. No bolo mu to fuk. Ach, aké pekné je nerobiť nič a za tým odpočívať. Dokonale neužitočné popoludnie strávené dokonale neužitočným spôsobom...