Katastrofa hokejistov, alebo o tom, ako by to bývalo celé dopadlo, keby priamo na štadióne fandila Kuzminová...

„Keď som bol ešte mladý, často mi môj otec rozprával, že nie je hanbou dostať riadnu po papuli. Rozhodujúci okamih príde potom. Až po tej rane treba ukázať, čo je v tebe, postaviť sa a bojovať ďalej.“ Toto sú slová, dnes už žiaľ nebohého vynikajúceho medzinárodného rozhodcu a neskôr viceprezidenta SZĽH, Juraja Okoličányho. Možno by podobne reagoval na výsledok slovenských hokejových reprezentantov v prvom zápase olympijského turnaja v ruskom Soči, na výsledok 1:7 proti Američanom. Stáva sa.

Napokon, nebolo to prvý raz. Presne dvadsať rokov totiž ubehlo od stretnutia o umiestnenie s Čechmi na olympiáde v nórskom Lillehameri. Aj tam sme prehrali zahanbujúco 1:7. No ako sa hovorí, a tu to platí dvojnásobne, nie je prehra ako prehra. Kto nevidel neuverí. V jednom zápase sme boli lepší, v tom druhom, pri stopercentnom výkone súpera, mohli sme odchádzať s ešte väčším prídelom. Česi chladnokrvne premieňali všetky šance, ktoré sa im naskytli, a zanechali tak hlbokú a bolestivú brázdu v našich srdciach, čo sa nie a nie zahojiť. Bolo to prvé federálne derby od rozdelenia republiky. Derby, v ktorom Slováci mohutne búšili do svojho súpera, no pod ťarchou sklamania ešte z predchádzajúceho štvrťfinálového trpkého vypadnutia s Rusmi, stretnutie jednoducho nezvládli. To, ako naši odohrali zápas proti Američanom pred pár dňami, ďalší komentár nepotrebuje. Prehrať sa teda dá, otázka znie ako. Následne však prišilo sobotňajšie meranie síl so Slovinskom. S hokejovým trpaslíkom, pre ktorého bola samotná účasť na záverečnom turnaji historickým úspechom. Tréner Kopitar vyskladal tím okolo svojho syna, prvotriednej hviezdy severoamerickej NHL. Lenže ak pritom uvážime, že konečná nominácia tejto krajiny vzišla zo 148 členného menoslovu hráčov, potom iný výsledok ako víťazstvo proti outsiderovi ani nemôžeme brať. A predsa sa nezrodilo. Blamáž! Hotová blamáž! Ďalšie dve vystúpenia hráčov s dvojkrížom na hrudi takisto veľa radosti nepriniesli. Proti unavenej „zbornej“ sme síce kvalitne bránili, no v útoku, možno až na šancu Miklíka z úvodu prvej tretiny, sme toho veľa nepredviedli. Zápas s Čechmi? Opäť obohraná pesnička. Iba s tým rozdielom, že tentoraz nemôžeme vinu hádzať na nespravodlivý systém turnaja, či cítiť krivdy zo strany medzinárodnej hokejovej federácie, ktoré sa nepochybne v minulosti stali. Zvaľme na rozhodcov! Alebo azda nie? Pýtam sa. Dokedy ešte? Dokedy sa budeme vyhovárať? Dokedy tolerovať zlé výkony? Dokedy hľadať príčiny nedostatkov tam kde nie sú? Skončili sme predposlední, po najhoršom výkone našich reprezentantov v histórií samostatnosti.

Zažil som toho ako fanúšik slovenskej hokejovej reprezentácie za dvadsať rokov dosť. Rôzne sklamania, rôzne pády, no i krásne momenty, nezabudnuteľné príbehy čo nikto nevymaže. Úprimne, zo zimnej olympiády v Lillehameri si toho veľa nepamätám, ani z majstrovstiev sveta C-kategórie v tom istom roku. Hoci, pri dodnes rekordnom zápise nášho mužstva proti Bulharom (pozn. 20:0), som sa tiesnil priamo na tribúnach popradského zimného štadióna. Nezabudnem ale na otrasný výkon proti Rakúšanom z Viedne 1996 prípadne nemohúcnosť proti tomu istému súperovi na ZOH 2002. Áno, aj vtedy slovenská reprezentácia skončila predposledná. Ibaže celý turnaj sme odohrali na tri útoky (z toho jeden rotoval), direktoriát nás kvôli nedostatočnému počtu hráčov takmer diskvalifikoval, a s Rakúšanmi to bol zápas po ktorom Róbert Petrovický plakal. Týmto nechcem úplne ospravedlniť vtedajší výbuch, no jedno povedať chcem. Bojovali sme. A ja som sa poctivo každú noc budil, aby som videl tyčku Petra Smreka z úvodnej tretiny proti Nemecku, ktorú sme nepretavili do otváracieho zásahu, gól Pavla Demitru na 6:3 Lotyšsku, kedy sme súpera doslova drvili, či nádherný samostatný únik Mariána Hossu v zápase o to už toľko omieľané predposledné miesto.

Nuž ale, čo si budem pamätať po olympiáde v Soči? Prehru? Veru. Okrem toho, že sme sa rozlúčili prehrou, nemám čo. A pritom aj Vancouver priniesol oči pre plač a onú prehru. Prehru s Kanadou v semifinále olympijského turnaja, po ktorej sme boli na vás všetci právom hrdí. No posledná prehra vám len tak chlapci neprejde. Nesmie prejsť. Musíte znova ukázať čo je vo vás, postaviť sa a bojovať ďalej. Verím vám. Aj odpustím. No nezabúdam. Dostali ste facku.