Keď tretie miesto čnie nad prvé

Sobota 23. jún skoro ráno. Brnenské ulice skryté pod mrakmi ešte zívajú prázdnotou. O hodinu vyrážame. Smer Horní Věstonice, futbalový turnaj Los Blbos Deutsche Berlin Pohář (strejda starosta, kamarát slivovica, prosím tykajte mi). Skrátka a jasne, výprava dievčat KMK Dynamo Brno, rozdelená do dvoch skupín, sa po mori, vzduchom, pozemnými cestami vyberá na Pálavu, aby spojila príjemne s užitočným. Stráviť dva dni na neznesiteľnom slnku hraním malej „kopanej“. No áno, som chlap, a ťukám si na čelo. Nie vážne, posaďte sa, začíname!

Bolo nás jedenásť. Všetko a nič. Jeden tím. Súdržná partia, ochotná položiť život tretia za druhú, piata za ôsmu, deviata za desiatu, atď. Fungujúc ako perfektne namazaný stroj, ako malá Barcelona. Ale že sa ten stroj rozpadne, pokiaľ vyberiem čo len najmenšiu súčiastku, to je hádam jasné. Takže opatrne. Zrána nemám najlepšiu náladu, miestami uvažujem, či som schopný družstvo plnohodnotne viesť. Citeľne chýba hlavný tréner Jano. Myslím na neho. Staviame stany, prespíme. Napokon, hoci samotná ženská časť turnaja potrvá iba jeden deň, chceme ostať dlhšie. Dievčatá postupne priliezajú. Dve z nich vôbec nepoznám (posily zo Zbrojovky, Kačku a Páju), my ostaní spolu hráme najvyššiu ligu malého futbalu v Brne. Ešte stále nemám dobité baterky. Situáciu zachraňuje Simča: „Chápeš to Peťo? Honda Civic!“ Nechápeme viacerí, ale tá energia keď Simča pení... Doslova rozhýbala atmosféru (minimálne kútiky mojich úst určite).

Prvý zápas. Srbská – vicemajstri ligy, jeden z favoritov turnaja. Maminy. Otvárame skóre, pričom definitívne zabúdam na čiastkové ranné chmáry. Škoda, stačí chvíľa nekoncentrovanosti, a skúsený súper otáča vývoj štyrmi kúskami. Baby bojujú do konca, no pod ťarchou zodpovednosti z úvodného zápasu, možno mena súpera, prehrajú 4:5. Je koniec. Skupina, tá však iba štartuje. Pri celkovom počte šiestich tímov nám teoreticky na postup stačia dve víťazstvá. Všetko máme pred sebou. Labradors - protivník, z lavičky podporovaný dokonca psom rovnakého pokolenia, éhm druhu. Vezme Dynamu i on 3 body? Omyl! Doslova uragán zniesol sa na Věstonice a po exhibičnom výkone súperky nemajú chuť ani na klobásu (medzitým im ju aj tak dajaký vôl uchmatol... kerá Špí*a?). 10:0! Debakel! Čo je ale dôležitejšie, hlavne sme si dobre zahrali. Veď kto už má pamätať na strelkyne gólov? Rozhodca raz darmo nie. Nasleduje obedňajšia prestávka. A zase tá klobása. Ani mi nehovorte. Cuckám kofolu. Začína peklo na zemi. Ortuť teplomera ukazuje hádam štyridsiatky. „Keby to bol môj starý Renault, ale nie, Honda Civiiic!“ Informujeme najbližších. Babky, dedov, ujov, zaťov, svokry, Jana (povinne preložiť, jednotliví rodinní príslušníci môžu prísť kedykoľvek fandiť, tak nech ste s terminológiou oboznámené)...

V treťom kole nastupujeme proti celku V.I.P. Pavlovice. Asi na tom názve niečo bude, lebo až príliš debatujú so „sudcom“. Musia vyhrať. Svoje prvé dva duely totiž hladko prehrali. Vyzerajú na ľahké sústo. Brankárka meria ledva 140 centimetrov. Pochutnáme si... Lenže ako to už práve v takých okamihoch býva, Pavlovice stavili na jednu kartu. Na kopačky dievčat sa okrem blata lepí nervozita. Žiačka školáčka čaruje. KMK Dynamo Brno prehralo druhý zápas. Tentoraz 2:3.

Zrazu sa ocitáme my v nezávideniahodnej situácií. Najbližší protivník jednoducho musí padnúť a to najlepšie aspoň o dva góly. Čechie Zastávka – sok z ligy, vedená neľútostným trénerským tandemom (tzv. krvilačné tváre), známa nekompromisnou tvrdosťou, či kazením futbalu. Burcujem tím zo všetkých síl, chystáme odvetu najmä za poslednú vyhrotenú vzájomnú porážku. Hráme na jednu bránu. Bijeme ich i čapicami. Ide o jednoznačne najlepší zápas turnaja z nášho pohľadu. Rýchlou trefou nakláňame misky váh na tú správnu stranu. Baby sa striedajú v zahadzovaní šancí. Nervy tečú. Akoby nikomu nebolo súdené streliť poistku. Dotlačíme ju do prázdnej brány? Celá lavička fandí čo jej hrdlo stačí, veríme si. Žiaľ, päť minút pred koncom dostávame hlúpy gól, prakticky z ojedinelej šance... V duchu sa modlím: „Bože, to predsa nemôže byť pravda. Tie dievčatá si za tento výkon vyhrať zaslúžia.“ Napätie možno krájať. Myslím, že som v závere oveľa nervóznejší ako hráčky na ihrisku. Dokážeme to? Ale áno! Nezlomný duch družstva napokon predsa víťazí. 2:1! Sme v hre o semifinále! Situácia skupiny je pred poslednými meraniami síl poriadne zamotaná. Srbská nečakane púšťa perie Pavloviciam. Tie majú o dva body menej než my a zápas k dobru s outsiderom (Labradors). Tu sa nemôžeme spoliehať na zázrak. A Dynamo? Vyzývame Jiterničky (do písmena Jiterničky!) Zo štyroch odohratých duelov ani raz neprehrali, disponujú impozantným skóre 23:1... Hoci opäť predvádzame futbal na hranici svojich možností, súperky zahrajú lepšie. Športovo im gratulujeme, 3:7. Postup viac nemáme vo svojich rukách. Hrať iba o piate miesto by bolo v tomto zložení a po takých výkonoch veľkým sklamaním. Kto by to bol povedal? Fandíme Srbskej proti Zastávke. Posledný zápas rozhoduje. Zastávke stačí na postup bod, čo je horšie, Srbská nepotrebuje ani ten. Po nudnom predstavení však slnce predsa svieti na zelené dresy. Tešíme sa ako malé deti.

Hodina pokročila. Vyčerpaní celodenným úpekom, spálení a dobití, čakáme. Takže znova Jiterničky... Skúšame prekvapiť, nemáme čo stratiť. Nevyjde to. Tento krát 2:7 (tu pre nezainteresovaných pridávam zaujímavú štatistiku; družstvo Jiterničiek prešlo celým turnajom ako nôž maslom, bez jedinej prehry, so skóre 40:6 – a to tých päť sme im fukli my).

Nevadí, medailu chceme i tak! Okrem tej zemiakovej. Vari nik z nás nemá v tomto teple hlad. Nepochybujem. Stopercentne verím tomuto výbornému kolektívu. Medzitým končí sobotňajšia časť mužského turnaja. Chlapi nám fandia. Máme bez debaty najkrajšie hráčky zo všetkých zúčastnených (a ak predsa prídu s hlúpou otázkou, Klárka schladzuje). Bude „vypredané“. Niet sa čomu diviť. Zápas o tretie miesto s Pavlovicami ponúka dramatické divadlo. Celý čas sme na koni. Dievčatá prekonávajú sami seba! Sám nevnímam poriadne dianie na ihrisku, vychutnávam atmosféru. Prichádza posledný hvizd. Kruh sa uzavrel. Po víťazstve pomerom 4:2 dostávame zaslúženú odmenu. Darčekové predmety, putovný pohár, cenu pre najlepšiu hráčku turnaja a najdôležitejšie – dva a polkilové šunkové prasa... Dobrú chuť a dovidenia o rok.

 Na úplný záver ešte raz jedno veľké ďakujem. Všetkým Vám dievčatá! Ani jedna nesklamala. Pre mňa ste víťazky minimálne v jednom. Ťahali sme za spoločný povraz, zvíťazili ľudsky. Pretože človek vždy bol, je a bude na mieste pred futbalom.