Ľubomírom Almášim

Prepísal Knihu slovenských rekordov. 1584,7 km okolo Slovenska zvládol na motorke Suzuki DL650 V-Strom za 28 hodín a 18 minút. 28-ročného Popradčana Ľubomíra Almášiho 20. júna oficiálne uznali najrýchlejším motocyklistom pod Tatrami.
Bez veľkých ceremónií či sprievodu vyrazil predposledný júnový piatok z najvyššie položeného letiska v strednej Európe na severovýchod. V smere hodinových ručičiek pomyselne obkrúžil hranice republiky, aby na druhý deň zaparkoval pred očami množstva ľudí, počas popradského Aero-moto víkendu, už ako nový slovenský rekordér.

Ľubo, kde a kedy vo vás skrsla myšlienka samotného rekordu?

„Zhruba pred dvoma rokmi. Vtedy som sa na Film Feste zoznámil s anglickým motorkárom Nickom Sandersom. Chlapíkom, ktorý drží viacero Guinnessových rekordov. Napríklad cesta okolo sveta za kalendárny mesiac, prípadne štreka od južného cípu Latinskej Ameriky až po severnú Aljašku a späť za 50 dní.“

Ako sa formovala konečná podoba historického zápisu?

„Spočiatku som sa pohrával s možnosťou tromfnúť Sandersa. Po telefonáte s komisármi z Guinnessovej knihy však taká idea padla. Povedali mi, že podobný rekord neprijmú. Vraj je na hrane bezpečnosti mojej i cestnej premávky. Kontaktoval som preto pána Igora Svítka, zakladateľa Knihy slovenských rekordov, a dohodli sme sa na niečom menšom. Za 30 hodín prejsť takmer 1600 kilometrov okolo Slovenska.“

Odkiaľ pramení čas a trasa, ktorú ste si pre svoju cestu určili?

„Prvá podmienka Knihy slovenských rekordov znela jasne. Vytýčiť trasu čo najbližšie popri štátnej hranici. Bez rozmýšľania som vybral smer severovýchod, návrat zo západu. Bola to výhoda, keďže južný prejazd som absolvoval v noci. Ortuť teplomera ukazovala vyššie hodnoty ako doma v Poprade. Čo sa týka času, ten sme vypočítali na základe mojich skúseností z jazdy na motorke, samozrejme, pri dodržiavaní všetkých predpisov.“

Čo všetko ste obetovali príprave?

„Umyl som stroj, nabil GPS-ka, kamery. Skontroloval bluetooth v prilbe. Tiež som znegoval rady kamaráta, ultramaratónca, jesť magnéziové tabletky a odpočívať predposlednú noc pred pokusom o rekord. Ako profesionálny rušňovodič ale mám návyky pracovať v noci, či prekonávať únavu. Sedem rokov som navyše robil taxikára, takže presne viem, kedy treba zastaviť a odpočívať. Obzvlášť na motorke je to veľmi dôležité. Stačí žmurknúť a ste na zemi.“

28 hodín v jednej polohe dá zabrať. Môže človek pri takej dlhej jazde oddychovať?

„Je to náročné, no posed trochu meniť ide. Najviac trpí pravá ruka na plyne. Osobne mávam problémy tiež s pravým kolenom. Cítil som ho aj počas rekordu. Našťastie, po päťstovke kilometrov, ma bolieť prestalo.“

Plánovali ste nonstop jazdu. Koľkokrát ste museli zastaviť?

„Štyrikrát natankovať. Jedinú dlhšiu pauzu som si doprial pred Starou Turou. Ráno o piatej som na autobusovej zastávke hodinu spal. Okrem toho hneď po štarte začalo pršať, takže som sa musel obliekať nepremokavo. Celkovo ma zmočilo za celý čas až šesťkrát.“

Takže počasie neukázalo prívetivú tvár?

„Presne tak. Musím však povedať, že dohoda s Knihou slovenských rekordov znela, že ak prídu katastrofické meteorologické scenáre, akciu odložíme. Tie sa nestali, neprekonával som výdatné lejaky.“

Keď to zhrnieme. Čo bolo podmienkou splnenia slovenského rekordu?

„Dosiahnuť počet kilometrov, kopírovať trasu, ktorú sme si dopredu stanovili. Ďalej tá vytrvalosť, kedy si človek musí povedať, že pokračuje napriek dažďu. V neposlednom rade bolo potrebné sledovať čas. Nedalo sa veriť tomu, čo ukazovala navigácia.“

Dala sa trať skrátiť a prísť do cieľa rýchlejšie?

Nedala. Sledovali ma tromi spôsobmi. Cez GPS-tracker, cez prístupové heslá do môjho telefónu a vďaka dokumentácii. Na prejazdových bodoch som robil selfie fotky, aby bolo jasné, že som to ja. Že som nedal niekomu mobil do auta.“

Katastrofický scenár na záver. Čo by ste robili v prípade, že sa vám rozbije telefón?

„Neviem. Nemal som ani mapu. Myslím, že rekord by sa stal neplatným.“