Mágia bytia

Kráčam. Sám lesom, z nohy na nohu, pomaly, ako zlomený muž, ktorý stratil zmysel pre existenciu. Stmieva sa. Aj posledné lúče slnka už iba zriedkakedy pohládzajú moje svetlé vlasy. Azda ostanú jediné čo posvietia mi na cestu? Ach, ako ľutujem, že nevzal som so sebou baterku. Alebo aspoň drobný lampáš, sviečku, kahanec. Ten chodník nespoznávam. Lesná cesta vinúca sa k opustenej horárni končí asi na treťom kilometri. Nasleduje dlhá čistinka. Čistinka s vyvaleným pňom uprostred, kam chodia sa pásť ráno srny a večer jelene. Neviem prečo to tak je. No šliapem viac než dve hodiny. Nikdy som netušil, že celá cesta trvá toľký čas. Možno iba potrebujem vidieť jeleňa, prehodiť s ním pár slov... To ma upokojí. Nejdem tadeto prvý raz, ale predsa mám pocit, akoby som tu blúdil. Nepatrím sem? Nemám dobrý deň. Ustavične rozmýšľam, čo vo svojom živote zmením. Chcem zmeniť svet, dosiahnúť slávy a byť šťastný. Veď kto by nechcel byť šťastný? Ten ruch mesta ma ale unavuje. Mám rád večerné prechádzky lesom. Kráľovstvom ticha. Ibaže dnešná je taká zvláštna. Do čerta, prečo je zvláštna? Ja kráčam pomaly, z nohy na nohu, som zlomený muž.

Až tma ako v rohu a tvrdý náraz do stromu ma vytrhli z letargie. Z kómy, z duševnej prázdnoty. Ej, ale som sa preľakol! Veď nestojím pred stromom, lež pred dreveným zrubom. Áno, pred tou starou horárňou o ktorej už bola reč. Keďže je niekoľko rokov opustená, občas v nej prespím. I dnes sa mi to hodí. Hoci vyčerpaný a zničený, no som rád, že po toľkom blúdení čiernym nepreniknuteľným porastom sa mi konečne dostane odpočinku. Na to kam sa podela čistinka ani nepomyslím. Ach, naozaj! Kam zmizla? Vravím, sladko spím...

Iba nadránom, keď si ja hlupák spomeniem, že som mal byť už dávno na ceste do práce, ma v chvate zastaví. Nie čistinka. Hlas dievčaťa... „Postoj chvíľu, poobzeraj sa a privoňaj k ružiam“ Nerozumiem. „Svet len tak nezmeníš, dobrý človeče. No môžeš začať sebou.“ Na okamih zastanem v údive, potom chcem čosi povedať, ona ma preruší. „Mlč!“ a dá mi bozk na čelo... Stratila sa.

Pritom dodnes neviem, kto to bol. Odišiel som navždy z lesa, zo zrubu, ktorý vlastne asi ani nebol horárňou a začal žiť inak. Predsa vám vŕta hlavou čo tam robila? To ostane tajomstvom. Lebo nech to bola víla, anjel, obyčajná deva, prípadne ktokoľvek iný, viem iba jedno, bola to žena. Žena čarodejnica, ktorá zmenila môj názor s takou láskou a odvahou, že som jej to na mieste uveril. A spoločnosť potrebuje tieto čary... verte, či nie. Spoločnosť potrebuje ženskú podstatu.