Moc peňazí...
S hlavou ponorenou v dlaniach som klesol na servírovací stolík. Brala ma únava. Moje zmysly prestali dávno plnohodnotne fungovať, mozog vypovedal službu a telo neposlúchalo. Hodina pokročila, no spánok neprichádzal. Jediné racionálne vysvetlenie daného stavu ležalo po mojej pravici. List. Hárok papiera, na ktorom bolo narýchlo naškrabaných pár viet. Slzami rozmazaný atrament však zakrýval jeho obsah. Nie mne... Poznal som ho skoro naspamäť. Bodaj by. Ten list čítam hádam stýkrát... a to si nás, Fero, opustil dnes! Nečakane. Všetkých - rodinu, priateľov, známych - bez rozdielu.
„Ach kamarát, čo bez teba?“ Asi tuším. Sám sa utopím v alkohole, sám spácham neprávosť. Dosť! ... Nepôjdeme viac spolu na obchôdzku, nehodíme reč o autách, neponadávame na futbal. Nechce sa mi veriť, že ešte včera na obed sme žartovali. Čas sa nezastavil. Všetko je také čerstvé. No ja viem, nejako prežijem. Musím! Kvôli tebe. Ale čo deti, tvoja manželka? Ako im oznámiť, že sa dnes nevrátiš z práce? Zavolám, navštívim ich? Nie, nemám síl povedať niekomu pravdu do očí... A tak ja slaboch sedím na gauči s hlavou ponorenou v dlaniach. Pomaly o sebe neviem.
Pravdepodobne by som takto strávil ešte niekoľko pár hodín nebyť kukučky. Starých naťahovacích hodín, ktoré dvakrát denne, na obed a o polnoci, vydávajú všetky možné zvuky, len tie kukučie nie. „Polnoc!“ okamžite mi blyslo hlavou. Musel som konať. Času nebolo nazvyš. Onedlho polícia objaví telo i auto. Treba zakryť prípadné stopy, ale hlavne, peniaze! Čo ak ich po ceste niekto nájde? Dva milióny v päťstovkách. Fero v správe uviedol presné miesto, kde igelitové vrece vyhodil. Netrvalo dlho a objavil som ho ležať na okraji diaľnice. Práve včas. Sirény policajných vozidiel sa blížili k miestu nešťastia. Horšie bolo, že ja som tam nedorazil skôr. „Ten chlap myslel na všetko!“ takmer nahlas som zvolal, keď sa mi naskytol vzrušujúci pohľad. Požičaný van veselo horel i s falošnými „papierikmi“. Najväčšia banka krajiny dnes utrpela najväčšiu stratu. Mrzieť ju to nemusí. Vlastne, mala by byť pyšná na muža, ktorý dobrovoľne podstúpil sebadeštrukciu pre dobro svojich najbližších. Muža bez práce s 2 malými deťmi, ťažko chorou manželkou, úžerníkmi na krku... A ja som to nevidel. Jeho najlepší priateľ. Možno ma iba nechcel do celej záležitosti zaťahovať. Až ten list odkryl líca kariet. Opäť mi z očí skanuli slzy. Napriek všetkému som dorazil späť do svojho bytu. Aj s hotovosťou. To bola jediná vec, čo ma držala pri živote...