Spriaznené duše

Krvavočervená obloha. Aj vietor pomaly ustal. Steblá obilia ako šíky vojakov, ktoré nepoddajú sa nepriateľovi, stoja mi v ceste. Nevidím pred seba, zrazu neviem kam kráčam. Stratený vo svete svojich myšlienok, dýcham zvláštny prach. Celkom cudzí, a ešte to ticho... Dostáva sa mi pod kožu rýchlejšie ako prestávam vnímať. Bojím sa. Bojím sa oblakov nado mnou, hrudy zeme, čo leží povedľa. Bojím sa lesa na horizonte, času, ktorý príde. Možno som iba otrok klietky menom predstava, emócia, strach. Ale vy by ste neboli? Dobrí ľudia sa vraj nemajú čoho báť. Pár riadkov vytrhnutých z kontextu. Slová biblie? Neviem. No jedno predsa tuším. Možno totiž v prípade, že nestojím dnes na tomto poli sám, bolo by mi veselšie. Ticho pred búrkou znie krajšie dvom.

Priatelia. Bytosti, ktoré som nehľadal a oni si po mňa predsa prišli. Hoci necítia kvapky vody na vlastnej hrudi, počujú ich bubnovať. Zablyslo sa. Do lepšej budúcnosti? Nie. To opäť uväznený v realite bojujem s pocitom odsúdenca. Vzbura nebies proti obyčajným smrteľníkom. Akým smrteľníkom? Vari tu je ešte niekto? Starý zhrbený pútnik s palicou a deravým kusom látky, najskôr slúžiacej ako batôžtek. „Éééj apo! Rýchlo nohy na plecia, čerti sa ženiť budú! A hľa tamto barany, už proti sebe hlavami! Kdeže Ste, zbláznili Ste sa? Veď načisto zahyniete. Mňa len tak ľahko nedostanú, veru nie! Ale po Vás otče ani pes neštekne. Kúštik je strom čoby kameňom dohodil, poďte smelo, ako úkryt poslúži. Nezmokneme uvidíte, dobre všetko vypáli,“ hneď som ho za plece. No ťahanie to márne, keď človek nespolupracuje. „Otééc rozum majte, blesk do Vás udrie! Palicu s batohom hen ľadom. Či mne ďalší strach chcete vyrobiť? Akoby ja nemal dosť vlastného.,“ na chvíľu som sa odmlčal. Vtedy ku mne podišiel, vzal ruku a pomaly, doteraz neviem ako, prinútil ma ľahnúť si. Celkom dobrovoľne na zemi s neznámym starkým. Mokneme. Až do času, kedy lejak ustal a dohorela posledná trieska bútľavého stromu, pod ktorého korunou sme sa mali zachrániť. Bez slova vstal, pričom po druhý raz mi podal ruku. Tentokrát už ani moje ústa neprehovorili. Cítil som dojatie. Jediné čo mi v tú chvíľu napadlo bolo objať ho. Slza sa kotúľa po mojom líci vždy keď si spomeniem. Pretože slová starého muža ostanú do srdca vyryté: „To aký si, zaznieva z teba tak hlasno, že nepočujem, čo hovoríš. Beztak dobrý chlapec.“

Odvtedy som ho nevidel. I keď dnes na tomto poli už nie som sám, stále nepoznám odpoveď. Bol to vtip? Anekdota, či aforizmus? Alebo iba pravda? Jedno je isté. Ticho pred búrkou znie krajšie dvom.