Stvorená bez krídel

Letela a letela. Cez nepreniknuteľné mraky, krvavé zore, jasný nebeský obraz. Letela tunelom, vodovodným potrubím, kanálovou mrežou, otvoreným oknom. Dokonca kľúčovou dierkou... hrdlom fľaše! „Nesmiem zastaviť,“ opakovala si. „Chcem poznať svet.“ Svieži vánok hôr, zvírený prach staveniska, striedal presýtený morský opar. Od času ale prišiel útlm. Nevládala. „Niesol ma vietor. Nevedela som kam. Nevedela kam má namierené. No bolo mi to jedno. Chcela som ujsť. Odtiaľto, odhentiaľ, stamodtade, preč... z každého miesta. Pohnúť sa! Kamsi dopredu.“

Raz unášaná vetrom, inokedy letiaca. Míňa muža. Mladého a pôvabného. Jeho šarmantný úsmev jej učaroval natoľko, že zabudla kam letí. „Ten je taký krásny. Dokázala by som kvôli nemu zastaviť. Nie! Nemôžem stratiť rozum. Veď je to iba muž...“ Naozaj letela ďalej. Ibaže spomienka šla s ňou. „Čo ak tu bol skutočne pre mňa? Čakal, kedy pri ňom zastavím... Mala by som sa vrátiť. A keď ma odmietne? Neviem čo urobím.“ Letela ďaleko, ďaleko a rýchlo. Rýchlo a dlho. Až tam, kde cesty späť niet. „Milujem ho, prečo ku nemu nemôžem?“  Nešlo to. Lebo doba letí, neprežíva. Doba nemôže nenávidieť, doba nemôže milovať. Doba bola, je a bude. Doba letí. Šťastná, smutná, zmätená. Ktovieaká. Presne taká, ako si ju zariadime...